Slávny prípad Dietera Hülsmanna
Příští den jsme byli opět v Herfordu a Lanzenrath navrhl Fischerovi, aby se ještě podívali na případ Dieter Hülsmann. Jednalo se o devítiletého syna inženýra Hülsmanna, kterého Gröning údajně uzdravil a byl tím vyzdvihnut ze svého bezpečí. Poprvé jsme vstoupili do domu, z kterého vyšla Gröningova sláva a v němž se až do nedávna zdržoval. Dieter Hüllsmann se nikdy nenaučil správně chodit. Skutečný charakter jeho utrpení ale zůstal nepoznán. Dlouhou dobu byl vtlačen do sádrových obvazů. Až konečně na univerzitní klinice v Münsteru zjistili progresivní svalovou distrofii, tedy pokročilý úbytek svalstva.
Po nasledovnom, skoro jednoročnom pobyte v Betheli vysvetlil jeden z tamojších lekárov: "Môžete nechať chlapca tu. Môžete ho aj zobrať so sebou domov. Nikto mu nemôže pomôcť." Dieťa nakoniec už ani nemohlo sedieť, malo ľadové nohy. Zohriate deky, ohrevné fľaše a vankúše nedokázali odstrániť trvajúci chlad a bezcitnosť. V tomto stave urobil Gröning jednorazový zákrok. Krátko nato chlapec dostal silné pálenie v chrbte a neočakávané prehriatie nôh. Držalo to a viedlo k tomu, že chlapec, hoc aj kolísajúc, zasa mohol chodiť.
Prípad Dietera Hülsmanna bol ostro vláčený v rozpore mienok a na oboch stranách sa oddávalo neudržateľnému zveličovaniu. Určite nemohla byť reč o vyliečení. Ale tvrdenie, že Gröningovým zásahom sa nič nezmenilo, bolo zlomyselným prekrútením. Profesor Fischer bol po presnejšom vyšetrení toho názoru, že sa v skutočnosti jednalo o nervovú progresívnu atrofiu svalov, teda o degeneráciu nervu, ktorý vedie od miechy k svalom a zjavne ovplyvňuje ich výživu a vývoj. Východiskový bod degenerácie tvoria pravdepodobne bunky predného chrbticového tŕňa. Do nich ústia nervové vlákna prichádzajúce z veľkého mozgu. Bez toho, aby tieto vlákna mali bezprostredný dotyk s nervami, ktoré vedú ku svalom, koná sa tu prepojenie alebo prenos impulzov, prichádzajúcich z mozgu. Nedalo sa poprieť, že degenerované nervy zakúsili neobvyklé oživenie a podali toto oživenie ďalej, na svaly dolných končatín. Čo nás najviac prekvapilo, bola skutočnosť, že Gröning určil diagnózu, ktorá bola úžasne blízka k anatomickej skutočnosti.
Už Kargesmeyer tvrdil, že mu Gröning povedal, bez toho, aby sa vypytoval, že trpí na bolesti tváre, a tieto ho trápia už od druhého roku jeho života. Považovali sme to za preháňanie jedného vďačného pacienta. U Dietera Hülsmanna tu bola však predložená jasná, svedkami potvrdená správa o Gröningovej diagnóze. Gröning hovoril o natrhnutí nervov v mieche, a pritom opísal to miesto, na ktorom sa nachádzajú choré bunky predného chrbticového tŕňa. Tu pocítil potom chlapec spomínané pálenie a neskôr zvláštne chvenie, čo Gröning označil ako začínajúcu regeneráciu a porovnal to s blikaním žiarovky, do ktorej pomaly "vteká" prúd. Vysvetlenie znelo primitívne. Ale práve stačilo k priblíženiu sa k skutočnosti, ktorej zážitok sa nás tak hlboko dotkol.
Na prahu hrôzy
Posledné rozhodnutie pre Gröninga bolo rozhodnuté zážitkom, ktorý sme mali krátko po vyšetrení Dietera Hülsmanna profesorom Fischerom. Bez toho, aby sme tušili, boli sme uvedení do jednej obývacej izby, kde predtým pracoval Gröning. Profesor Fischer sa unavene posadil do jedného z prítomných kresiel. Takmer v tom istom okamihu jeho tvár na smrť zbledla. Zalapal po dychu, ale čoskoro sa ovládol. Potom si nás prezrel úzkymi očami, akoby sa ho dotkla tajomná moc, ktorej pôvod si nevedel vysvetliť. Povedal nám, že v okamihu posadenia sa pocítil silnú bolesť v oblasti pravej obličky a súčasne klopanie srdca a dýchavičnosť. Predtým mával viackrát zápal pravej obličky. Tvorila najmenej odolný orgán jeho tela. Ešte sme hádali nad zvláštnym fenoménom, keď do izby vstúpil Lanzenrath a povedal nám, že profesor sedí práve na tej stoličke, v ktorej Gröning liečil chorých.
Neobvyklý léčebný úspěch prof.dr.Fischera za pomoci židle, ve které se Gröning věnoval mnoha nemocným. Když se prof.Fischer posadil do této židle, cítil se být dotčen záhadným násilím a přišel na myšlenku, využít síly, které působily v této židli, pro ošetření jednoho mladého děvčete, které bylo už po léta ochrnuté. To tvoří vyvrcholení naší dnešní zprávy.
Gröning vždy tvrdil, že môže na stoličke zanechať mimoriadne sily. Či profesor niečo z toho spozoroval? "Prirodzene", povedal Fischer do trochu potláčaného ticha, ktoré z nás vychádzalo. Ale už sa zaoberal akýmsi plánom. Zrazu poprosil Lanzenratha, aby išiel s ním, a pobral sa do záhrady, v ktorej práve tak ako v deň nášho príchodu do Herfordu, chorí trpezlivo alebo zúfalo čakali. Hľadal medzi nimi jednu ochrnutú a našiel mladé dievča, bezmocne ležiace s nepohyblivými nohami v jednej besiedke. S pomocou Lanzenratha ju doniesol do obývačky, kde ju posadili do tajomnej stoličky. Potom sa s ňou začal zaoberať, ako bol na to zvyknutý ako psychoterapeut. Hneď našiel príčinu jej ochrnutia.
Anni Schwedlerová, 21-ročné dievča, pochádzala z Darmstadtu a v jeseni 1944 zažila ťažký letecký útok na toto mesto. Anni bola spolu so svojou matkou a ešte asi 20 inými osobami zasypaná v protileteckom ochrannom kryte jedného pivovarníctva. Všetkým ostatným, včetne jej matky, sa podarilo uniknúť cez jeden núdzový východ, ktorý sa práve podarilo otvoriť tak, aby sa človek práve z neho vytiahol. Telo dievčaťa však z nejakého dôvodu ostalo pevne zaseknuté v otvore múra. Dom horel jasným plameňom. Vlasy dievčaťa začali už horieť. Až v poslednom okamihu sa podarilo jednému strážnikovi protileteckej ochrany Anni trhavo vytiahnuť von a prúdom vody zahasiť jej už horiace šaty. Ešte počas jej rozprávania vyjadroval jej zdesený výraz tváre vnútorné pochody, ktoré sa v nej vtedy museli odohrávať. Už krátko po vyslobodení cítila v chôdzi neistotu. Po niekoľkých dňoch sa začala potkýnať. Jej chôdza bola stále neistejšia, až kým jej nohy konečne úplne ochrnuli. Každé lekárske ošetrenie ostalo bez úspechu. A teraz sedelo toto dievča v podivuhodnom kresle, ktoré zasadilo profesorovi Fischerovi silný šok.
Kým dievča do konca rozprávalo, profesor kombinoval: Ak Gröning zanechal vo svojom kresle tajuplné liečivé sily, tak by tieto sily mali pôsobiť aj počas jeho neprítomnosti na chorých. Porozprával skrátka dievčaťu o Gröningovi a o om, že v tejto miestnosti pomohol už mnohým ochrnutým. Mimochodom ukázal dievčaťu obrázok Gröninga. Potom, naplnený vnútorným napätím, úplne bezprostredne prikázal: "Vstaňte!" Myslel si, že Gröning by reagoval podobne.
Tvár dievčaťa zrazu zažiarila, Anni sa takmer so švungom zodvihla zo stoličky a bola tak prekvapená a premožená touto schopnosťou vstať, že si spočiatku netrúfla urobiť vôbec žiaden krok. Profesor znova prikázal: "Teraz choďte!" Lanzenrath, ktorý pri tom stál, musel dievča zľahka zachytiť za ruku, potom išla ešte neistým krokom a v slzách radosti krížom cez celú izbu k stoličke, v ktorej sedela totálne dojatá Annina matka. Tu sa však Anni Schwedlerová zosypala. Experiment sa musel urobiť druhýkrát. Aj pri tomto druhom pokuse ukázal Fischer pacientke obraz Gröninga a zistil pri tom známky silného prekrvenia na doteraz ochrnutých nohách, sčervenanie a zohrievanie. Dievčina sa znova zodvihla. Profesor jej prikázal niekoľkokrát sa postaviť a opäť sa posadiť. Vstávanie sa zlepšovalo. Konečne bolo dievča v stave, prejsť tam a nazad celú cestu z izby cez dvor až na oproti ležiacu ulicu, odkiaľ bola potom autom privezená do Herfordu k príbuzným.
My všetci sme sa v napätí bez dychu prizerali experimentu. V ten istý večer sme ešte upovedomili "Revue", že náš pobyt v severnom Nemecku musíme natiahnuť. Niet už viac pochybností, že Gröning je fenomén, ktorý sa musí prostredníctvom plánovaných klinických experimentov vyjasniť. V nasledujúci deň sme chceli nadobudnúť s Gröningom spojenie, aby sme mu pripravili cestu k lekárom heidelbergskej univerzitnej kliniky, aby mohol pred nimi dokázať svoje schopnosti.
Priebeh udalostí okolo Bruno Gröninga od marca 1949
Chaos okolo týchto udalostí je tak veľký, že len s veľkou námahou sa ich podarilo aspoň spola priviesť do zrozumiteľného poriadku pre mimostojacich.
18. marec 1949:
Gröningova hviezda vychádza zrazu v Herforde. Verejnosti sa oznámi údajné alebo skutočné vyliečenie na atrofiu svalov trpiaceho Dietera, syna herfordského inžiniera Hülsmanna. Správy z ďalších vyliečení sa k tomu pridružia. Chýry a správy sa šíria rýchlosťou vetra. Veľké húfy ľudí sa zhromažďujú pred domom Hülsmannových v Herforde, Wilhelmovo námestie 7, v ktorom sa Gröning zdržuje.
4. apríl 1949:
Začiatok verejnej liečebnej činnosti Gröninga v Herforde. Obrovská odozva. Gröning sa stáva zázračným dejateľom v Herforde. Čiastočne ho vyvyšujú na nejaký druh Mesiáša, o to viac, lebo jeho činnosť, ako sám uvádza, pochádza z Božej sily.
27. apríl 1949:
V dôsledku masového návalu chorých zasahujú úrady, hlavne zdravotný úrad. Gröning a Hülsmann dostávajú predvolanie na pohovor k vedúcemu zdravotného úradu v Herforde, k zaslúžilému lekárovi dr. Siebertovi. Siebert vysvetľuje, že doteraz mlčky toleroval Gröningovu činnosť, ale teraz musí zasiahnuť kvôli veľkému počtu chorých, kvôli jeho zodpovednosti za verejné zdravotné záležitosti. Nešikovným, trochu dráždivým spôsobom sa pokúša objasniť Gröningove osobné údaje. Gröning mu k tomu upiera právo a žiada ho, aby sa namiesto toho osobne presvedčil na mieste činu o jeho metódach a o jeho úspechoch. Siebert to odmieta s odôvodnením, že sa nemôže kompromitovať.
Počas nasledovných dní:
Trojité rozhovory medzi Hülsmannom, zaslúžilým lekárom dr. Siebertom a herfordským kriminálnym inšpektorom Auerom, Hülsmann ako nadšený stúpenec Gröninga rovnako nie veľmi šikovne nalieha, aby sa páni o Gröningových úspechoch presvedčili. Siebertovo odmietavé stanovisko. Auer sa správa objektívne.
30. apríl 1949:
Vzhľadom na zvyšujúci sa nátlak pomoc hľadajúcich ľudí a zväčšujúce sa problémy s úradmi usporiada Gröning v dome Hülsmannových akýsi druh tlačovej konferencie. Tlač sa medzičasom zmocnila prípadu Gröning, senzáciechtivo ho otvorila a zverejnila početné nepravdivé správy a prekrútenie prípadu. Na konferencii sa objaví vrchný direktor mesta Herfordu, Meister, spolu so superintendantom Kunstom. Gröning opravuje nepravdivé správy. Predsa však nedochádza medzi trochu zneisteným a brzdenýmGröningom, ktorý nemá skúsenosti pri jednaní s lekármi, ani kontakt s ľuďmi od tlače, a medzi ostatnými prítomnými, k žiadnemu vhodnému spojeniu. V popredí stoja strach úradov pred porušením verejného poriadku prostredníctvom masového nátlaku chorých, nedôvera alebo otvorené odmietnutie lekárov a nevecnosť spravodajstva.
3. máj 1949:
Vrchný mestský direktor Meister koná Gröningovi v dome Hülsmannových návštevu. Sám vyberá jednu ženu s prejavmi ochrnutia z davu čakajúcich a predvádza ju Gröningovi. Gröning u nej dosiahne zjavný úspech. Na Meistera to urobí silný dojem a lúči sa.
3. máj poobede:
Napriek tomu zasiela vrchný mestský direktor poobede Gröningovi zákaz každej ďalšej liečebnej činnosti. Obsahuje trojtýždňovú odvolávaciu dobu sťažnosti. Vzťah medzi úradmi, Gröningom a čakajúcimi masami, v ktorých sa počas uplynulých týždňoch uskutočnili početné pozoruhodné vyliečenia, sa stále viac zaplieta.
13. máj 1949:
Až desať dní po zákaze, ktorý sa zovňajškom opiera o liečiteľský zákon z Tretej ríše, sa v dome Hülsmannových objaví lekárska komisia. Tvoria ju: vedúci mestských nemocníc v Bielefelde, prof. dr. Wolf; vedúci zdravotného zariadenia v Betheli, prof. dr. Schorsch; a lekársky poradca dr. Reiner z Bielefeldu. Prítomní sú vrchný mestský direktor Meister a superintendant Kunst. Kunst a Wolf sa snažia o objektivitu. Úplne odmietavý je dr. Reiner. Vysvetľuje: "Moji páni! Všetko, čo sa Vám tu ukazuje, nie je nič nového lekárskej vede. Takéto prípady môžeme s rovnakým úspechom vyliečiť. Keď som tu, tak chcem vidieť zázrak." Spojenectvo lekárskych protivníkov Gröninga sa utvrdzuje s bezradnosťou úradov proti Gröningovmu fenoménu, ktorý hýbe masami. Gröningovi sa však predsa ponúkne v rámci časovej lehoty do 28. júna dokázať svoje liečebné umenie na klinicky preskúmateľných prípadoch vo všetkých univerzitných klinikách britskej zóny v Nemecku, ako aj v mestskej nemocnici Bielefelde alebo na klinike v Betheli, podľa dohovoru s primármi.
V nasledujúcich dňoch:
Napriek ústnemu a písomnému upozorneniu Gröninga a jeho okolia na zákaz liečenia a nezmyselnosť čakania, zotrvávajú pomoc hľadajúci pred domom Hülsmannových. Udejú sa ťažko kontrolovateľné vyliečenia, ktoré sú vysvetliteľné len pomocou diaľkového pôsobenia Gröninga na čakajúcich.
20. máj 1949:
Gröning sa rozhoduje dokázať svoje umenie liečiť v mestských nemocniciach Bielefelde, predsa však odbočuje z cesty k prof. Wolfovi kvôli inštinktívnej nedôvere voči dajakej pasci zo strany lekárov. Úlohu pri tom hrá pán Klemme, ktorého Gröning vyliečil. Klemme navrhuje Gröningovi, aby sa vzdal boja s herfordskými úradmi, a namiesto toho, aby vyjednával s predsedom vlády Drake v Detmolde, ktorého dobre pozná.
23. máj 1949:
Spojenie s Drake sa uskutoční za nešťastných okolností. Na naliehanie jedného pána Egon-Arthura Schmida, ktorý sa objaví v kruhu okolo Gröninga a nechá sa volať lektor, večer pred návštevou u Drake určuje Gröning tzv. diaľkovú diagnózu Drakeho zdravotného stavu. Diaľkové diagnózy Gröninga sú úplne zvláštnou vecou, ktoré sa nedajú len tak bez všetkého vysvetliť lekárskymi pojmami. (V správach do Revue sa bude o nich ešte podrobne hovoriť.) Schmidt, presvedčený o Gröningovom umení, predkladá Drake jeho diaľkovú diagnózu. Tento v nej objavuje nejaké chyby. Detmoldský úradný lekár dr. Dyes, jasný Gröningov protivník, ktorý sa zúčastňuje pohovoru, získava nadvládu. Slovne vysvetľuje Gröningovi, že nech bude robiť a dokazovať čo len chce, zákaz liečenia sa nezruší (tento prejav dr. Dyesa on sám potvrdzuje prof. dr. Fischerovi, spolupracovníkovi Revue). Dyesove slová majú zlovestný vplyv na ďalší vývoj. Gröningova inštinktívna nedôvera voči lekárom sa definitívne upevňuje a aj z jeho strany vidí nemožnosť rozumných stretnutí. Dr. Dyes neupozornil Gröninga na výnimku v paragrafe v liečebnom zákone, podľa ktorého je možné bez ujmy na zákonných paragrafoch udeliť vo výnimočných prípadoch zvláštne povolenie k vykonávaniu liečebnej praxe.
24. máj 1949:
Rozhovor medzi Gröningom a mestským direktorom Wöhrmannom, zástupcom na dovolenke sa nachádzajúceho vrchného mestského direktora Meistera. Podľa výpovede ôsmich svedkov, vysvetľuje pritom Wöhrmann podľa zmyslu nasledovné: Keď pred domom na Wilhelmovom námestí č. 7 čakalo tisíc ľudí na vyliečenie, to množstvo ho nezaujíma. Liečenie chorých je sekundárneho druhu. Zaujíma ho len duševné blaho a odpustenie hriechov. Všetky telesné utrpenia sú malé v porovnaní so spásou. Tým, že Gröning neodpovedal na otázku, či by tiež nemohol odpustiť hriechy, bol z rozhovoru s Gröningom úplne sklamaný.
7. Juni 1949:
Opakovaná návšteva lekárskej komisie u Gröninga, ku ktorej tentokrát patria Wöhrmann a zaslúžilý lekár dr. Siebert. Päťhodinová výmena názorov. Zachovávanie zákazu každej liečiteľskej činnosti. Predĺženie odvolávacej doby sťažnosti do 28. júla. Gröning dostane ešte raz známu ponuku, dokázať svoje liečebné umenie v nemocniciach a na klinikách. K tomu ale už nedôjde, z dôvodov hlboko zakorenenej nedôvery Gröninga. (Prof. dr. Fischer, poverenec Revue neskôr potvrdil, že táto nedôvera nebola neopodstatnená.)
18./19. jún 1949:
Kvôli ukľudneniu tisícov chorých, ktorí čakajú na Gröninga na Wilhelmovom námestí, sa Wöhrmann cíti byť prinútený uvolniť dočasne zákaz liečenia.
20. jún 1949:
Demonštrácia čakajúcich na vyliečenie pred radnicou a Wöhrmannovým bytom. Polícia je bezmocná.
21. jún 1949:
Opakované uvolnenie zákazu.
24. jún 1949:
Vrchný mestský direktor Meister sa vracia a potvrdzuje zákaz. Opakované demonštrácie. Zmätok pomerov dostáva obrovské rozmery.
25. jún 1949:
Na pozvanie hamburského veľkoobchodníka Westphala, ktorému Gröning zlepšil astmatické utrpenie, odchádza Gröning do Hamburgu. Dúfa, že tam bude môct pokračovať v liečebnej činnosti. To sa aj v Hamburgu ukáže ako nemožné.
29. jún 1949:
Gröning opúšťa Hamburg s neznámym cieľom. Je v doprovode Hülsmanna a jeho ženy. Verejnosť a polícia ztrácajú stopu.
Text k obrázku:
Von Gröning behandelte Kranke:
- Pan Klüglich v Bielefeldu, nemocný s ledvinami, který žil v neustálém strachu z operace. Naše zpráva popisuje, v jakém stavu ho našel prof. Fischer, pověřený Revue, několik týdnů po ošetření Gröningem.
- Dceruška rodiny Mendt z Hamburku dokázala prof. Fischerovi, že Gröningův efekt musí být využíván v lékařství. Gröning úspěšně zapůsobil na spinální dětskou obrnu psychoterapeutickou cestou.
- Paní Wehmayerová. Když ji profesor Fischer vyhledal a slyšel o jejích pobytech v nemocnici, udělalo na něho veliký dojem, že pan Gröning dosáhl tak vynikajících výsledků na dálku a rovněž to, co její muž vyprávěl (viz zprávu).
- Slečna Schwerdtová vylíčila prof. Fischerovi ve zprávě popsané setkání s Gröningem, jak ji pomocí stříbrné kuličky přivedl k muži, kterého milovala a jak je oba uzdravil.
- Paní W., která v Biefeldu vedla obchod s koly po svém, v roce 1946 zesnulém, muži. Prof. Fischer vedl rozhovor s ošetřující lékařkou, která se před Gröningem ujala zdlouhavého ošetřování, které se zdálo být beznadějné.
- Střízlivý obchodník Kargesmeyer z Bad Oeynhausenu. Žádná operace ho nedokázala zbavit trýznivých bolestí, způsobených trigeminusneuralgií. Po ošetření panem Gröningem ho pan profesor Fischer nalezl zdravého.
- U postele paní E. sedí dr. Morters, který pacientku ošetřoval před působením pana Gröninga. Také tento případ přiměl Revue k tomu, aby přesvědčila lékaře univerzitní kliniky o nutnosti klinického osvědčení, o čemž přinese Revue články v příštích číslech.
